Patrím do generácie, ktorá „vyrástla“ na Bambuľke. S pozeraním tohto detského, (a dnes vidím, že aj výchovno-vzdelávacieho) seriálu sa mi spájajú príjemné spomienky. Mnohým iste tiež.
Ako dieťa som hlavných hrdinov však vnímala inak, ako dnes. V mojich detských očiach bola Bambuľka úžasným rolovým modelom, s ktorým som sa ako dieťa identifikovala a Dedo Jozef bol múdry deduško, ktorý na všetko poznal správnu odpoveď.
Niektoré diely som prednedávnom pustila svojej trojročnej dcére (našla som ich na youtube). Mnohé diely sú pekné a poučné, no ostala som nemilo prekvapená z niektorých častí.
Bambuľka si oblečie na prechádzku saty, ktoré našla v truhlici. Celý diel je o tom, ako sa pri nej pristavujú okoloidúci a vysmievajú sa jej. Dedo Jozef s pocitom víťazstva a škodoradosti na všetko prizerá. Pristavia sa dospelí okolidúci, ktorí kriticky komentujú Bambuľkin výzor tak, aby to počula. Namiesto povzbudenia sa Bambuľka stretáva s dedovým Jozefovým víťazoslávnym prednesením piesne o Maškare.
Tento diel som si pozrela niekoľko krát a uvedomila som si, naozaj s radosťou, ako veľmi sa k dobrému zmenili niektoré prvky vo výchove detí v súčasnosti v porovnaní s tou, ktorá sa ušla nám.
Bambuľka na konci seriálu získa na maškarnom bále tortu za „najlepšiu masku“. Táto časť ma, dá sa povedať,“ irituje“ najviac. Hnevá ma, ako je Bambuľka vmanipulaovaná do hry na získanie odmeny, ak uzná, že vyzerá ako maškara.
Aj moje deti si občas oblečú nieco, čo sa k sebe vôbec nehodí, napriklad tricka alebo topanky. Pracujem s malými deťmi a viem, aké je dôležité dať im možnosť rozhodovať sa a povdzbudiť ich. Nechať ich prejaviť svoj názor už teraz, keď sú malé. Nepodsúvať im hotové riešenia a návod na život. Nech ho objavujú sami!
Som rada, že mnohé dnešné mamičky chápu, že ak si dieťa vyberie zo šatníka detske oblecenie, ktoré spolu neladí, je pre nich dôležitejší pocit radosti, že sa to dieťaťu páči, pred tým, čo si pomyslí okolie.
Som rada, že dnes je aj v móde omnoho väčšia tolerancia, a že aj keď niektoré kombinácie, ktoré môžeme na ulici a vo výkladoch vidieť sú naoazj netradičné, no našťastie sa viac rešpektujeme.
A som rada, že dnes chápeme, že je dôležitejšie deti učiť rešpektovať druhých, (napríklad aj tým, že sa nevysmievajú iným), než ako ich viesť k tomu, aby neustále uvažovali, o tom, čo si o nich kto pomyslí. Stáva sa vám to občas? Mne áno. Tiež sa občas pristihnem pri tom, že mám obavu vyjariť svoj názor, aby si druhí nepmysleli… Naše deti možno s tým už problém mať nebudú.
Keby som bola scenáristkou, zmenila by som obsah tohto dielu seriálu vo chvíli, kedy sa chlapci Bambuľke začali vysmievať. Myslím, že by to prinieslo väčší osoh celej našej generácii, než to, keď Bambuľka submisívne prijíma tortu za výsmech, ktorý sa jej ušiel a ktorý napokon spolu s tortou prijala.
Ak to zhrniem do jednej vety, Bamuľka bola pre mňa aj v svojom oblečení ktoré pomenovala „Dáma“ OK. Ten, kto nebol OK, boli tí okolo nej. Vrátane deda Jozefa.
Takí nám „lezú na nervy“ aj dnes. Sú všade a sú tu stále. Lebo v detstve pravdepodobne takéto ich správanie prešlo bez povšimnutia, zatiaľčo väčšia pozornoť sa venovala „Bambuľkám“.
Samozrejme nechcem paušalizovať celú výchovu, ktorá sa nám ušla na jeden diel seriálu o Bambuľke!
Ale v mnohom mi pripomína náš „socialistický“ výchovný štýl, ktorý v mnohom našu generáciu ovplyvnil a po pozretí si niektorých dielov Bambuľky si oveľa viac uvedomujem, ako je dôležité viesť deti k asertivite.
Chcem tým len povedať to, že je dobré uvedomiť si, či máme doma „Bambuľku“, alebo „posmievača“. Pretože ak dáme „Bambuľkám“ priestor, podporíme ich kreativitu a podržíme ich sebavedomie, tak tá ďalšia generácia bude schopnejšia, ako keď so strachom pred výsmechom ich tvorivosť podriadime „posmievačom“ a „okoloidúcim kritikom“, vďaka ktorým sa bojíme vystrčiť na ulicu nos.
Takí nech tu nezavadzajú. Nech bežia hrať na ulicu hokej.-)