Petuska

Je 31.12.13. Za tento rok sa malo udiat kadeco. Koniec sveta sa stratil v nenavratne prec. Snad to uz konecne ludia pochopili, ze je to iba v ich hlave. Posledny den v roku tak akosi prirodzene prichadzaju bilancie. Co sme urobili, neurobili, urobit mohli a co urobit museli. Pri bilanciach sa mi stale otvara rok 2010, ktory mi vyrazne zmenil moj zivot. Chybali naozaj stotiny sekundy a bola by som zaskrtena. A naozaj – pri tom vsetkom sa mi prehral cely moj zivot. Videla som ho ako film. Pozerate sa na seba z inej strany. Vy nie ste vy. Uz nie tou hlavnou postavou, okolo ktorej sa toci svet. Akoby sa stavate pozorovatelom svojej vlastnej duse. Nie je koniec. Je iba novy zaciatok kdesi inde, mimo materialneho sveta. Telo pocitite ako party saty, znackove tricka. Odev, ktory si mozte odlozit. To vsetko je ale pre nas ludi, ktori sme zvyknuti na materialny priestor – tazke pochopit. Nie. Ja som sa vlastne vobec nebranila. Pamatam si dost intenzivne, ze som mala pred ocami iba to, co som este chcela stihnut. Uvedomila som si, kolko zbytocnych strachov som mala v hlave. A mala v hlave jedinu otazku: „Takyto koniec? A za takychto okolnosti?“.. tento zazitok mi natrvalo zmenil moj zivot. ………

Par dni po tomto zazitku sa somnou diali divne veci. Moj tlak skakal hore dole ako na hojdacke a moje vnimanie sa nachvilku zmenilo. Pozorovala som svet zrazu ovela intenzivnejsie.. Cely svet mal zrazu inu farbu. Bol inak namalovany a inak zacal chutit. Uz aj tak to bolo narocne.. Ked sa clovek zaobera umenim – vo vsetkom vidi obraz, v alarmoch pocuje hudbu, v sumeni vetra nachadza inspiraciu. Tieto vnemy sa v tom case este rozsirili. Pomohla mi jedna ludska bytost, ktora toto absolvovala. Ina situacia, iny cas. Takmer rovnaky pocit.

Par dni som myslela, ze mi praskne hlava a ocitnem sa niekde na psychiatrickom lieceni. Musela som sa znovu ukotvit v materialnom priestore. Naucit sa mat rada tento svet – akoby odznova. Intenzivne som zacala plavat. Po troch kilometroch som zvycajne bola zase v „normale“.. Dlho som si prehravala tu najabsurdnejsiu situaciu v mojom zivote. Chcela som hned najst odpoved. Lebo taki sme my ludia. Vrtame radi do toho, comu nerozumieme. Ako sa hovori – „do toho, do coho nas nie je“..Z coho mame strach. Ale vsetko ma svoj cas!

Po case sa to vsetko utriaslo. Prisiel zrazu novy pocit. Otvorili sa nove dvere. Novy svet. Ako keby niekto odpojil pocitac a vyradil ho nachvilu zo systemu. Resetol mu vsak subory a prinavratil nove subory do cinnosti. Zijem intenzivne vlastne iba tri roky. Je pravda, ze odvtedy sa moje myslenie uplne „prekliklo“… Moj cas sa stal vzacnejsim..Nerobim veci, ktore robit nechcem… hovorim veci, ktore si myslim.. a predovsetkym citim.. aj za cenu obcasneho neprijatia v nalinkovanej a niekedy prilis tabulkovej spolocnosti.. lebo o tom je zivot – o nasich emociach, o basketbal, o laske..tesim sa este viac z malickosti, zaujimavosti, ktore sa este viac stali dolezitejsimi.. aj veci, ktore robit obcasne musim – lebo take je „pobyvanie v materialnom priestore“ – sa snazim robit s laskou.. nachadzat v nich zmysel..na veci, ktore sa podaria sa snazim pozerat ako na maly zazrak.. veci, ktore sa nedaria – sa snazim prekonavat..posuvat hranice.. a pozerat sa na situacie, ktore sa deju – ako na lekcie.Nachadzat v nich poucenie, vyznam. Lebo dusevny vyvoj sa neda iba tak predbehnut, preskocit lekcie.

Vsetko ma svoj zakon a poriadok! Chceme to niekedy za kazdu cenu pochopit, roztrhat a rozobrat lupene zivota – ako ruzu. Na suciastky.Jednotlive lupienky vsak akosi nedavaju zmysel! Matka Zem a Otec Vesmir maju dokonale pravidla. Nekricim svoje „pravdy“.. lebo ziadne nie su. Skuste nieco nahlas s trvalym presvedcenim vyjadrit. Vesmir Vas hned vyskusa. Vidiet a pochopit skryty zmysel zivota. Jeho tajomstvo. Pochopit – kym skutocne sme.. lebo nie je ziadne vitazstvo. Je iba laska, ktora je najsilnejsou vibraciou Vesmiru. Cely nas zivot je o laske.

Snazim sa robit veci, ktore ma naplnaju, ktore mam rada. Lebo vo mne stale ostal ten moj film, ktory sa mi prehral pred ocami. Viem, co robit Musim. Co robit Chcem. Co naopak Nesmiem. Co by som robit Mohla – aby som sa zase kamsi posunula.

Po troch rokoch sa na tento zazitok pozeram uplne inak. Nachadzam v nom vela pozitivneho.. Iste je len jedno. Intenzivne zijem iba tri roky. Som trojrocne male dieta s novym pohladom na zivot. Dieta, ktore sa neustale uci. Pada a vstava. Place a smeje sa zaroven – lebo zivot je plny paradoxov.

Milujem. Dakujem. Odpustam. Prepac. Styri carovne slovicka, ktore sa zjavuju v mojej hlave, ked sa objavia otazky a obcasna hmla. Uvedomenie, ze kazda ludska dusa je iba suciastkou skladacky. Nie stred vesmiru. Ze nad tymto vsetkym stoji nieco ovela silnejsie a mocnejsie ako clovek.

A ze to obcas boli? Bolest uz nevnimam ako zapornu emociu. Je to pozvanie do zakuti nasej duse. Emocie – nech sa paci! Vstupte… Ved potom sa o to intenzivnejsie objavi zase svetlo!:-)

Preslo mnoho dni. Mnoho hladania. Zmizol strach zo smrti.. Je iba obrovske svetlo a istota, ze nie je ziadny koniec, iba zaciatok- iba kdesi inde. A vsetko presne do seba zapada ako skladacka….

A nakoniec .. zmizlo dobre a zle..

Nikdy nevieme s urcitostou povedat, co pre nas vzniknuta situacia znamena..

Nikdy nevieme povedat, co je pre nas „to dobre“..

Blizi sa Novy rok.. mam iba jedno prianie!

Aby sme si viac uvedomovali, ze nas cely zivot je o laske… akejkolvek… lebo laska nema ziadne hranice……..